Z klubu OĽaNO chcú odísť až desiati poslanci

Autor: Redakce
Po páde vlády Eduarda Hegera sa začal rozpadať aj poslanecký klub OĽaNO. 


Z klubu chcú odísť desiati poslanci občianskodemokratickej platformy. Ide o skupinu, ktorú vedie minister životného prostredia a člen predsedníctva OĽaNO Ján Budaj. A práve Budaj v svojom najnovšom príspevku píše o aktuálnej politickej situácii. “Skúsim zhodnotiť situáciu v okamihu pádu vlády, prepáčte, ak ešte nemám potrebný odstup: To, čo sme v poslednom pol roku videli od politikov vlánúcej koalície bol tzv. hra na nulový súčet… a hrala sa priamo vo vnútri vládnucej koalície. Konceptom tejto hry je : Ja poškodím teba, potom ty poškodíš mňa. Obaja prehrávajú – ale pokračujú v tom. Aj za potlesku svojich “pevných jadier” voličov,” píše v úvode minister. Vysvetľuje, že najprv išlo v tom spore o dve osoby. Tragédiou podľa neho je, že neskôr išlo o celé strany. “Tieto dve strany boli od pádu vlády I.Radičovej oporou a nositeľom nádejí demokraticky orientovaných občanov. Keď sa títo demokrati po desaťročí politických zápasov konečne dostali k moci, vynorili sa dôsledky ich sociálnej DNA. Ide o to, že druhú generáciu demokratov, ktorá mala po roku 2020 prevziať zodpovednosť za Slovensko, tvoria politici dospievajúci v 90.rokoch. Ukázalo sa, že sú predisponovaní ku nedôvere a extrémnej rivalite. 


Že prečo je to tak, netreba obšírne vysvetľovať. V tých rokoch existenčnej neistoty, okolo nich zúril divoký kapitalizmus so všetkými jeho zlými sprievodnými javmi : bohatli nie pracovití, ale mafie, či už tie politické, alebo hrubokrké. Privatizovali sa štátne majetky. Právo , spravodlivosť a legálne pravidlá boli na posmech. Spoločnosť bola mentálne ešte totalitnou a preto mnohí riešili životné výzvy a problémy podvádzaním. Zákony sme mali – ako sa vtedy zdalo – iba aby sme ich obchádzali. Politická generácia, dospievajúca v 90.rokoch, ktorej osud nadelil, že moc aj zodpovednosť za štát išla preberať po r. 2020, dostala svoju veľkú šancu – ale v jeden z najhorších okamihov našich dejín. Dňom nastúpenia novej vlády vypukala kríza za krízou. A neboli to hocaké krízy. Napr. počas pandémie COVID -19 musela vláda obmedzovať práva občanov v takom rozsahu, ako žiadna pred ňou,” pokračuje minister. “Po prvý krát sme čelili medzigeneračnej animozite (mladým sa videli opatrenia, chrániace najmä starších, zbytočné). Po prvý krát nemohla vláda poskytnúť občanom ani len istotu bežného života. Navyše – napriek všetkým nepríjemným obmedzeniam nemohla vláda poskytnúť občanom bezpečie pred chorobou, či smrťou. Opatrenia, ktoré radili odborníci, vychádzali navnivoč, lebo vírus mutoval. Nik nevedel, či a kedy udrie ešte smrteľnejšie. Iný, ale podobne hlboký pocit neistoty vyvolal v občanoch Slovenska útok Rusov na nášho suseda, Ukrajinu. Vláda musela popravde priznať, že nemáme odolnosť voči nečakaným krízam. Prílev vojnových utečencov testoval schopnosti momentálne vládnucich – ale odhalil aj neschopnosť a korupciu tých, čo zodpovedali za pripravenosť a odolnosť štátu predtým. Vláda nakoniec zoči voči takému prívalu utečencov, aký nebol nikdy v našich dejinách, obstála. Ale nie vo verejnej mienke,” dodáva Budaj. Podľa jeho názoru žiadna vláda v Európe nevyriešila tieto problémy tak, aby boli ľudia sto percentne spokojní. “Ale súčasne platí, že hádam žiadna vláda nekomunikovala s občanmi tak zle, ako táto. Hoci chránila občanov pred dôsledkami kríz čoraz lepšie (napr. energetickú krízu naši občania v roku 2022 skoro necítili, čo sa nedá povedať o napr. českých obyvateľoch) a hoci si vládna koalícia plnila a splnila mnohé zámery Programového vyhlásenia vlády, ľudia majú opačný názor. Vláda v niektorých oblastiach dosahovala prelomové výsledky – ale v komunikácii s verejnosťou prehrávala. Občas akoby vedome znevažovala to, čo dosiahla. ”Na otázku, či skúšal ovplyvniť chovanie hlavných aktérov krízy, keďže bol súčasťou koalície, odpovedá: “Áno, ale v poslednej chvíli sa to zrútilo." Podľa ministra všetky ťažké krízy z rokoch 2020 až do konca roka 2022, prezradili o nás , o občanoch, politikoch aj republike, množstvo zásadných informácií. Rovnako sa ukázalo, že stranícka scéna je v hlbokej kríze.

“Dôsledkom je aj spomínaný pád Hegerovej vlády. Lídri demokraticky orientovaných strán nemajú účinnú oponentúru a zdá sa im, že môžu ignorovať zákonitosti, aj pravidlá politického remesla. Tieto strany sú totiž málopočetné. Navyše sú slabo organizované a teraz ešte aj fatálne rozhádané. Pokiaľ sa medzi nimi neobnoví elementárna dôvera, prestávajú byť tou službou pre demokratického voliča, akú potrebuje a akú si aj zaslúži. Veľmi zlý vývoj zaznamenala aj opozícia : postkomunisti zo SMERu sa zblížili s fašistami. Znovu sa kupujú poslanci. Je varovné, že o páde vlády rozhodli 3 hlasy poslancov, ktorí náhle , doslova z noci na ráno, zmenili postoj ku vláde E.Hegera o 180 stupňov. Také niečo vyvoláva všade na svete podozrenie z korupcie poslancov. Opozícia prežívala toto volebné obdobie v strachu z policajného vyšetrovania jej zneužívaní moci. Preto sa riadila heslom “čím je na Slovensku horšie , tým pre nás lepšie”. Je hanebné, že túto politiku opozícia neprerušila ani počas pandémie, ani počas vojny. Výnimku tvorili poslanci mimoparlamentných strán PS a Spolu. Najviac zneužívala ťažkosti kríz, čo doľahli v rokoch 2020-23 na Slovensko, strana SMER (a jej odčlenená časť, HLAS), a fašisti. Tieto strany sťažovali vláde plniť jej program, čo nie je nič zvláštne. Lenže – s tým sa neuspokojili. Sťažovali aj ochranu občanov pred nákazou COVID-19. Vyzývali k porušovaniu prijatých protipandemických opatrení a nepochybne tým zavinili mnohé ochorenia a úmrtia. Napriek bezprostrednému ohrozeniu SR, tieto strany sa vlastizradne stavali na stranu vojnového agresora, Putinovho Ruska. Preto by mal dnes každý slovenský volič už mať jasno, čo by nastalo, ak by tieto strany dosiahli svoj cieľ a vrátili sa ku moci. Ich pôsobenie v opozícii nám signalizuje, že by v takomto prípade išli proti demokracii a slovenskému začleneniu v EÚ,” píše Budaj a na záver dodáva:

“Ak hovoríme o nebezpečnej hre, ktorú v uplynulom období zohrala ficovská a fašistická opozícia, nemožno vynechať, že do boja o slovenského voliča, nespokojného s prácou vlády v krízových časoch, sa zapojili aj ohrození oligarchovia. Vyšetrovanie a zatknutie jedného z nich vyvolalo v ich prostredí paniku. A tak sa proti vláde zmobilizovali aj médiá, ktoré vlastnia. Neznamená to, pochopiteľne, že by sa dal do ich služieb každý novinár, ale v politike sa ráta výsledok : boj o verejnú mienku vláda prehrala a stala sa v očiach verejnosti jednou z najneobľúbenejších. Vinu za to nesie najmä sama – ale prispeli aj niektoré médiá, čo boli a ostali v rukách a službách slovenských oligarchov.Takže čo ešte dodať na záver? Že pád vlády ešte neznamená pád demokratickej politiky a nádejí občanov na dokončenie revolúcie. Nadchádza čas kampaní – ale pre iných, menej povrchných voličov, nadchádza aj čas premýšľania. Tak ten čas využime! Nie je ho veľa.”
ZDROJ: hlavnespravy.sk

ZDROJ FOTO: Facebook